erb

Víta Vás obec

Partizánska Ľupča

mod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_counter
mod_vvisit_counterDnes359
mod_vvisit_counterVčera959
mod_vvisit_counterTento týždeň359
mod_vvisit_counterMinulý týždeň3566
mod_vvisit_counterTento mesiac10693
mod_vvisit_counterMinulý mesiac11803
mod_vvisit_counterSpolu1718889
Úvod Kultúra Osobnosti obce
Jožko Piťo PDF Tlačiť E-mail

História najslávnejšieho interpreta slovenských ľudových piesní, zvlášť trávnic, Jožka Piťa je úzko spätá s obcou Partizánska Ľupča.

Najrôznejší faktografický materiál o Jožkovi Piťovi usilovne zbieral Vladimír Majerčiak, (1921 – 2000, významný regionálny a obecný historik). V spolupráci vznikla publikácia pod názvom „Jožko Piťo – najslávnejší interpret slovenských ľudových piesní“. Zostavili a zredigovali ju Laco Paška, Peter Vrlík. Autormi článkov sú: Laco Paška, Vladimír Majrečiak, Peter Vrlík, Dr. Soňa Kovačevičová. Publikáciu vydal Dom Matice slovenskej, Liptovský Mikuláš v máji 2000.


Z článku autora, Vladimíra Majerčiaka :

Jožko Piťo sa narodil okolo roku 1800 v Tekovských Lužanoch, okres Levice. Prvé hudobné vzdelanie v hre na husliach získal od svojho strýka. V hudbe natoľko dozrel, že už vo svojich osemnástich rokoch mal vlastnú kapelu.

Medzitým vypukla rakúsko – francúzska vojna a statného mládenca zverbovali za vojaka. Hneď po narukovaní ho ako talentovaného cigánskeho hudobníka vybrali do plukovej hudby, kde vynikajúcim spôsobom hral na husliach a na lesnom rohu. V tridsiatych rokoch minulého storočia ho preložili za primáša vojenskej verbunkovej hudby ku nadporučíkovi Jánovi Daníkovi z Liptovského Mikuláša. Chodil po okolí s verbunkom, pri ktorom parádne oblečení kráľovskí husári hudbou, tancom, spevom a pitím verbovali chlapcov na vojnu. Na týchto cestách si jeho podmanivá hra získala takú obľubu, že po skončení vojenskej služby sa Piťo pred rokom 1836 natrvalo usadil v Liptovskom Mikuláši. Tu si založil svoju chýrnu kapelu – „bandu“.

Jožko Piťo bol cigán, ale vždy bol slušný, zdvorilý a úctivý. Bol vysokej statnej postavy, počerný. Na prvý pohľad upútaval pozornosť svojou vejárovite rozloženou pestovanou bradou. Hlas mal hrubý, basový. Pred verejnosťou sa vždy ukazoval vkusne a pekne oblečený. Bol dvakrát ženatý. Jeho prvá manželka Veronika bola dcérou krčmára Veršeša z Bátoviec, s ňou mal dvanásť detí. Po jej smrti sa znova oženil s ovdovelou Máriou Felixovou, dcérou učiteľa z Liptovskej Sielnice. Býval v Liptovskom Mikuláši na Nižnom Huštáku – dnešnej Moyzesovej ulici.

So svojou 12 až 14 – člennou kapelou hrával mikulášskym a ľupčianskym mešťanom a liptovským zemanom. Ich priazeň si veľmi rýchlo získal svojim interpretačným umením. Úchvatnou hrou na husliach vedel strhnúť do ušľachtilého spevu slovenských ľudových piesní celú zhromaždenú spoločnosť, neraz aj tých, ktorí nezvykli spievať. V tomto je vari najväčší buditeľský prínos Piťa v prebúdzajúcom sa povedomí Slovákov.

Nebolo hostiny, krstín alebo svadby na zemianskom dvore v Liptove, aby na nich nehral. Nebolo majálesov, zábav a divadiel, na ktorých by Piťo nebol hostí obveseľoval lahodnými tónmi svojich trávnic. Nebolo kortešačky, na ktorej by Piťo nebol pomáhal agitovať hudbu pre toho kandidáta, ktorého si on sám vyvolil. Toho potom podporoval a jeho podpora platila za polovicu voličov.

Piťova osobnosť bola taká populárna, že ľud Liptova chcel mať zachovanú jeho podobu pre budúce časy. Obyvatelia Nemeckej (Partizánskej) Ľupče mali Piťa tiež veľmi radi. Zozbierali peniaze a dali namaľovať Piťov portrét chýrnemu mikulášskemu maliarovi Petrovi M. Bohúňovi. Peňažnú zbierku zorganizoval vtedy v Ľupči pôsobiaci učiteľ a horlivý národovec Ján Kadavý. Táto zbierka sa urobila na svadbe ľupčianskych rodákov Andreja Krnu a Zuzany Benjačovej. Andrej Krno bol evanjelickým seniorom – národovcom v Čerenčanoch v Malom Honte, kde bojoval proti maďarizácii hlavne v školstve. Písal pod pseudonymom Oružný – podľa dolinky v ľupčianskej doline. Roku 1901 vyšla jeho črta Zo Železného. Jeho nevesta Zuzana Benjačová bola popredná herečka ľupčianskeho ochotníckeho divadla. Maliar Peter Bohúň bol v Ľupči známy. Tu, v rodine Samuela Hendla namaľoval niekoľko portrétov príslušníkov tejto rodiny, ktoré pri zakladaní Oblastnej galérie Petra M. Bohúňa boli odkúpené do Hendlovskej rodiny a dnes patria k základnému fondu tejto galérie.

Okrem toho Bohúň namaľoval pre Ľupču dva oltárne obrazy, jeden je v evanjelickom kostole na námestí, druhý na bočnom oltári v katolíckom kostole pri cintoríne. Vydarenú farebnú reprodukciu  Piťovho portrétu nachádzame v monografii Eleny Dubnickej – Peter M. Bohúň, život a dielo. V maďarskej publikácii Album cigánskych hudobníkov sa možno dočítať, že Piťov portrét (zrejme tento) visel svojho času v Ľupči v zasadacej miestnosti mestského domu (radnice). Podľa údajov v citovanej monografii Eleny Dubnickej sa nachádza v Maďarskom národnom múzeu v Budapešti.

Osobitné postavenie pre Piťa znamenala Partizánska Ľupča, čo vyplýva aj zo state o Piťovom portréte. Spomenutý Album cigánskych hudobníkov nazýva Ľupču „druhým rodiskom“ Piťa, ktorý sem často a rád chodil. Príčinu toho opisuje Ján Lehotský: „Ako je známo, pred i po 48. roku nachodilo sa v Ľupči mnoho zámožných mešťanov, ktorí boli veľkými milovníkmi Piťovej hudby. Medzi nich patrili aj zemani Zimovci a Ľudovít Kasanický. Keď Piťo nemal zárobku v Mikuláši, neboli zriedkavé jeho vychádzky do mestečka Ľupča, podnikané aj bez volania ... Za oných časov sa mal Piťo vysloviť: Jednu Ľupču nedám za celú Oravu. Ale časy sa zmenili. Po veľkom ľupčianskom požiari roku 1856 takmer všetko ľupčianske meštianstvo s malými výnimkami upadlo a Piťove návštevy sa zasekli“.

Piťo chodil hrávať aj na  divadelné predstavenia ľupčianskeho ochotníckeho „Národnjeho slovenského divadla“ a na tanečné zábavy. Spomeňme ešte jednu epizódku, ktorá ukazuje spätnosť PiťaĽupčou. Piťo raz vyhrával váženému ľupčianskemu mešťanovi, lesnému inšpektorovi Gustávovi Koričánskemu, ktorý rád chodil po Ľupči s paličkou so striebornou rúčkou. Koričánsky v ružovej nálade povedal Piťovi: „Jožko môj, ľupčianske hory sú moje a drevo z nich, ktoré sa pri Váhu na ľupčianskom či michalskom brehu nachodí, si domov odvezte“. Starý Piťo nebral tento dar ako velikášsky žart Koričínskeho. O pár dní prišla Piťova „banda“ aj s furmanmi a odviezli drevo do Mikuláša na Nižný Hušták, kde si dal Piťo z neho postaviť nový drevený dom, ktorý tam donedávna stál. Koričánsky mal potom iste veľké problémy, ako vysvetliť svojim predstaveným v Lesnom komposesoráte túto svoju veľkorysosť. Ľupčania mali však mnoho „quentínov“ hory, tak im pár vozov dreva ani tak veľmi nechýbalo. Túto historku rozprával autorovi okolo roku 1940 červenolíci statkár Peter Andreánsky z Palúdzky. Spomína ju vo svojej práci aj Ján Lehotský.

Piťo nemal teoretické hudobné vzdelanie, preto nielenže nevedel z nôt hrať, ale ani si nevedel melódiu zaznamenať. Doteraz je však známy  notový zápis 25 ľudových piesní, ktoré v dvoch zošitoch vydal Karol Salva v Ružomberku roku 1905 a 1906. Nadpis zošitov je TRÁVNICE, ako ich hrával slávny hudobník Jozef Piťo.

Podľa matričného záznamu Jozef Piťo zomrel 22.3.1886. Pochovaný bol na mestskom cintoríne pri palúčanskom moste, hneď vedľa hrobky váženej rodiny Miovcov z Vrbice.

Jozef Piťo už za svojho života svojím významom prerástol hranice Liptova. Patril a patrí celému  nášmu národu. Aj po časovom odstupe nám má čo povedať, veď jeho bohatý hudobný fond čerpal z čírej studnice slovenskej ľudovej piesne a bol určený širokým vrstvám nášho ľudu. Jeho skvelá interpretácia ľudových piesní pomáhala prebúdzať národné povedomie Slovákov v časoch násilnej maďarizácie. Čestnému slovenskému hudcovi Jožkovi Piťovi patrí preto naša spomienka i úcta.

Čerpané z publikácie „ Jožko Piťo, najslávnejší interpret slovenských ľudových piesní“.

späť na osobnosti obce

 
Reklamný prúžok

Meniny má

Dnes: Vladislav
Zajtra: Edita